Dlho som rozmýšľal, či na Tvoj post budem reagovať alebo kašlem na to, ale možno si z neho niekto niečo odnesie, tak sa vyjadrím.
S veľkou časťou samozrejme súhlasím, s čím však už osobne nestotožňujem je záver.
Je naozaj to "pohodlie" až taká výhra?
Ja pracujem tiež v IT a na ČeskoSlovenské pomery nezarábam zle a napriek tomu, že by som si všetko mohol dať urobiť, urobím si to radšej sám. Vybral som si život na dedine, kde je okolo domu VŽDY plno práce, ale je naozaj čas pri bežnej domácej práci až tak stratený? Je čas, kde otec so synom vymieňajú autobatériu a nesedia na kávičke v auparku až taký premrhaný? Je čas, keď sa stavia garáž svojpomocne, povedzme s bratom, otcom a synom, až tak stratený?
Môže sa to tak javiť, ale normálneho chlapa každá takáto práca rozvíja. Musí si všetko naštudovať, rozmýšľať, plánovať a musí si zlepšovať zručnosti. A to v každom smere. Nejde len o ušetrenie peňazí, ale predovšetkým o osobný rozvoj.
Možno sa to môže javiť ako prežitok, ale z môjho pohľadu získava šikovný a zručný chlap nezávislosť. Zatiaľ čo ten ktorého opisuješ získava presný opak - závislosť od niekoho.
Možno sa to môže javiť, ako pohodlná a správna cesta, ale je naozaj vrcholom civilizácie chlap, ktorý, keď mu prestane v domácnosti fungovať práčka, dokáže o závade povedať len to, že "robí to píp, píp"?
Nehovorím, že je to Tvoj prípad, ale čo v USA učí otec syna? Ako sa hrá baseball? Perfektné... Ale stačí to? Nemal byt ho pripravovať na život komplexne? Ale ako ho bude pripravovať, keď sám nezvládne (alebo nie je ochotný) ani vymeniť žiarovku? Čo bude učiť jeho syn svojho syna? Sám netuší ani čo je to šrobovák a kombinačky...
Nie je to náhodou cesta, nie pohodlia, ale postupnej degenerácie?